LAN recenzie

Držiteľ hlavnej ceny medzinárodného filmového festivalu v Locarne. Slovenská filmová scéna sa teší každému filmu, ktorý pre svoju krajinu získa medzinárodné uznanie. Aj napriek svojmu úspechu však film Svetlonoc polarizuje ako lajckú verejnosť, tak aj kritikov.

O charaktere filmu mnoho prezrádza samotná štruktúra deja. Uznávaný režisér Francúzskej novej vlny Jean-Luc Godard poznamenal, že každý príbeh by mal mať začiatok, stred a koniec, no nie nevyhnutne v tomto poradí. Dej Svetlonoci akoby nemal ani jednu z uvedených častí. Delenie diela na šesť kapitol dielu tiež nenastolilo poriadok, scény ani v jednotlivých častiach na seba logicky nenadväzujú. Za celú históriu filmu bolo vydaných mnoho inšpiratívnych diel, ktorým chýba dej v tradičnom slova zmysle, no radiť medzi ne Svetlonoc by bolo urážkou. V priebehu filmu autorka načne mnoho komplexných tém, no ani jedna z nich sa nedočká pointy. Pre diváka zbytočné fakty ako povolanie či choroba hlavnej hrdinky sú vždy vyjadrené iba cez dialóg, a to v najmenej autentických situáciách. O väčšine spomenutých detailov sa dielo druhýkrát nezmieni, no v prípade že áno, nemá ani veľký dopad na príbeh, ani v divákovi nevyvolá uspokojenie. Nezáujem diváka o dej by mohlo jemne napraviť pridanie chýbajúcej expozície.

Ďalším problémom Svetlonoci je bezcharakternosť postáv. Ťažko by sme medzi nimi našli čo i len náznak pozitívneho vzoru. Kamenné herecké výkony svedčia o tom, že sa s postavami nedokázali stotožniť ani samotní herci. Prácu im scenáristky sťažili aj neautentickými dialógmi a úplná absencia využívania neverbálnych hereckých prostriedkov.

Témy filmu sa nesú vo svetle „woke kultúry“. Autorka cez dialógy promuje predovšetkým názory moderného feminizmu, ale aj ochrany prírody či záujimy LGBT komunity. Problematiky ako nátlak spoločnosti na ženskú povinnosť mať deti či neschopnosť manželky opustiť násilného manžela sú však stále iba zmienkami. Výber jedného problému, ktorým by sa celý príbeh zaoberal od začiatku do konca, by medzi divákmi vyvolal diskusie oveľa efektívnejšie, čo by dielu pridalo na hodnote.

Prehnané množstvo ženskej nahoty a sexuálnych scén vzbudzuje dojem, že sa film zúfalo snaží prilákať pozornosť pôsobením na základné ľudské pudy. V samotných scénach taktiež chýba originalita.

Motívy filmu sú úzko späté so slovenskými tradíciami a poverami, no tento fakt tiež iba vzbudzuje otázku, prečo sa režisérka Tereza Nvotová rozhodla príbeh časovo obsadiť v súčasnosti, kedy pôsobia povery neaktuálne. Inšpiráciu badať aj z diel ako Drak sa vracia či mnoho filmov amerického režiséra Stanleyho Kubricka. Finálny produkt však skôr pôsobí ako lacná napodobenina.

Jediný aspekt filmu Svetlonoc, ktorý nerozdeľuje názory divákov, je kvalitne odvedená práca kameramana Federica Cescu. Vo filme prevládajú predovšetkým ručne točené zábery, ktoré vyzdvihujú realistickú stránku diela. K abstraktnej stránke prispievajú atmosférické svetelné efekty a rôznorodé kompozície.

Film Svetlonoc kvôli očividne nejednoznačnému cieľu nedokáže začať konverzáciu ani na jednu z jeho mnoho tém. Diváka neosloví ani svojím nejednotným dejom. Kvôli netradičnému výberu motívov a časového obsadenia zlyháva aj z hľadiska atmosféry. Stáva sa tak nevydareným pokusom o artový film, ktorý aj napriek svojmu úspechu na festivale Locarne s vysokou pravdepodobnosťou za krátky čas upadne do zabudnutia.